Naše deti sú čím ďalej divokejší, ale nie je sa čomu diviť. Chcú proste objavovať svet. Aj my sme boli rovnako zvedaví, aj keď tomu môj manžel nechce veriť. Večne tvrdí, že on bol určite dobrý a nič také nerobil čo naši synovia. Ja ale vidím, že minimálne jeden je jeho dokonalá kópia. Stačí sa len pozrieť na ten jeho šibalský pohľad a som doma.

Na prvom mieste: bezpečie

Často jazdíme k babičke a dedovi na dedinu. Moji rodičia majú naozaj veľký dom so záhradou, kde som vyrastala a bola tu doma celých mojich pätnásť rokov. Potom som išla na internát a v dvadsiatich piatich som sa odsťahovala už na dobro. No a práve preto, že sú tu aj dlhé schody, museli sme vyriešiť, ako to urobíme s našimi deťmi. Práve tie je totiž lákajú zo všetkého najviac a oni ešte nevedia tak dobre chodiť. Viem sama, že keď som bola dosť malá, stále som z nich padala a tomu by som chcela v ich prípade naozaj zabrániť. Našťastie na pôde bola ešte stará drevená zábrana na schody, ktorú sme nechali opraviť u jedného pána u nás na dedine. Je to otcov kamarát, takže s tým nemal žiadny problém.